Pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali pol štvrtej ráno. Perfektné. Zobrala som kanvicu a napustila som do nej vodu. Zapla som ju. Pokým sa mi voda zohriala, nachystala som si hrnček s čajovým vrecúškom. Pri zalievaní čaju ma obklopila para a vonná zmes čierneho čaju s karamelom. Kanvicu som odložila na miesto a sledovala som stúpanie pary. Po chvíli luhovania som sáčok čaju vyhodila. S hrnčekom v rukách som prešla na terasu. Posadila som sa, ale hrnček som nepoložila na stôl. Sledovala som východ slnka, ako pomaly prebúdza svet k životu. Slnečné lúče sa odrážali od mora, ktoré vytváralo oslnivý efekt. Napila som sa z čaju, ktorý ma zalial horúčavou. Bol výborný. Vypila som ho veľmi rýchlo. Netuším prečo som sa odrazu postavila a zbehla som dole po schodoch. Kráčala som po horúcom piesku, ktorý som cítila aj cez žabky. Ako som kráčala, sledovala som okolitú krajinu. Môj pohľad zastal na chalanovi, ktorý sedel na pláži. Zastala som a pozerala som na neho, on však naďalej sledoval vlny. Vedela som, že je to on. Aj keď som ho ešte nikdy predtým nevidela, cítila som, že je to on. Podišla som k nemu, no on stále nič. Až keď som sa k nemu posadila, otočil sa a milo sa usmial. „Ale ti to trvalo!“ zasmial sa. Jeho smiech mi pripadal taký známy.. „Lucas,“ oslovila som ho a silno som ho objala. „Fialka,“ zoširoka sa usmial a ja som mu úsmev opätovala. „Prečo bývaš tak ďaleko?“ opýtala som sa ho a on mi automaticky odpovedal: „To ty bývaš tak ďaleko..“ Zrazu som začula mamu. Obzrela som sa, no nikde som ju nevidela. O chvíľu na to, som sa zobudila..
